॥ ॐ श्रीसाम्बशिवाय नमः ॥ ॥ ॐ श्रीगणेशाय नमः ॥
श्रीशिवमहापुराण
रुद्रसंहिता — पार्वतीखण्डअथैकविंशोऽध्यायः
Nārada asks what became of Pārvatī after the great sound that followed Kāma's burning. Brahmā tells how that sound, terrifying and world-filling, sent Pārvatī fleeing home in fear with her companions, and Himavat himself, hearing it, ran anxiously to his grieving daughter and carried her home in his arms. Yet Pārvatī, undone by separation from Śiva, found no peace anywhere — sleeping, eating, bathing, sitting among her friends — and cursed her own beauty, birth, and deeds, dwelling always on Hara's ways. Brahmā then turns to Nārada himself: wandering once by Indra's prompting to Himavat's mountain, Nārada was welcomed and told the whole story of Pārvatī's service to Śiva and Kāma's burning; moved, Nārada urged Himavat toward devotion to Śiva, then sought out Pārvatī herself in private and praised her as wise and beloved of Śiva. There he delivered his own teaching: that her austerities, offered without true asceticism and still touched by pride, had been undone by Śiva out of compassion for the humble; that Śiva, ever dispassionate, would surely make her his own once she was refined by real tapas; and that she would never take another for her husband. Pārvatī, in turn, asked Nārada for a mantra to worship Rudra, since no rite succeeds without a true teacher; Nārada taught her the five-syllabled mantra of Śambhu, namaḥ śivāya, praising its power at length — the king of all mantras, granter of every desire, bestower of both enjoyment and liberation, most dear to Śaṅkara himself — and instructed her to repeat it in disciplined meditation on Śiva's form until he would surely appear before her. So instructed, and with Nārada's departure for the heavens, Pārvatī rejoiced greatly at having received that supreme five-syllabled mantra. नारदजी पूछते हैं कि कामदेवके दहनके बाद उत्पन्न हुए महान् शब्दके पश्चात् पार्वतीका क्या हुआ। ब्रह्माजी बताते हैं कि उस भयंकर, आकाशको भर देनेवाले शब्दको सुनकर भयभीत पार्वती सखियोंसहित अपने घरको भाग गयीं, और हिमवान् भी उस शब्दको सुनकर व्याकुल होकर अपनी शोकसंतप्त पुत्रीके पास दौड़े आये तथा उन्हें गोदमें उठाकर घर ले आये। किंतु शिवके विरहसे विह्वल पार्वतीको कहीं भी शान्ति नहीं मिली — सोते, खाते, नहाते, सखियोंके बीच बैठते समय भी वे अपने रूप, जन्म और कर्मको धिक्कारती हुई सदा हरकी चेष्टाओंका ही चिन्तन करती रहीं। इसके बाद ब्रह्माजी स्वयं नारदजीकी ओर मुड़ते हैं: एक बार इन्द्रकी प्रेरणासे इच्छानुसार विचरण करते हुए नारदजी हिमालयपर्वतपर पहुँचे, जहाँ हिमवान्ने उनका स्वागतकर उन्हें पार्वतीकी शिवसेवा और कामदहनकी सारी कथा सुनायी; इससे प्रभावित होकर नारदजीने हिमवान्को शिवभजनकी प्रेरणा दी, और फिर एकान्तमें पार्वतीके पास जाकर उन्हें ज्ञानी तथा शिवकी प्रियतमा कहकर सम्बोधित किया। वहाँ उन्होंने अपना उपदेश दिया: कि उनकी तपस्या वास्तविक तपके बिना और अभिमानसहित होनेके कारण दीनोंपर अनुग्रह करनेवाले शिवने नष्ट कर दी थी; कि सदा विरक्त रहनेवाले शिव वास्तविक तपस्यासे संस्कृत होनेपर उन्हें अवश्य अपनी पत्नी बनायेंगे; और कि वे कभी किसी अन्यको पति रूपमें स्वीकार नहीं करेंगी। इसपर पार्वतीने नारदजीसे रुद्रकी आराधनाके लिये मन्त्र माँगा, क्योंकि सद्गुरुके बिना कोई भी क्रिया सिद्ध नहीं होती; नारदजीने उन्हें "नमः शिवाय" पंचाक्षर मन्त्रका विधिपूर्वक उपदेश दिया और उसका विस्तारसे माहात्म्य बताया — यह सब मन्त्रोंका अधिराज, समस्त कामनाओंको पूर्ण करनेवाला, भोग तथा मोक्ष दोनों देनेवाला और शंकरको अत्यन्त प्रिय है — तथा उन्हें शिवके स्वरूपका ध्यान करते हुए नियमपूर्वक इसका जप करनेका निर्देश दिया, जिससे शिव अवश्य साक्षात् प्रकट होंगे। यह उपदेश देकर नारदजी स्वर्गलोकको चले गये, और परम उत्तम पंचाक्षर मन्त्रकी प्राप्तिसे पार्वती अत्यन्त प्रसन्न हुईं।
१ विधे तात महाप्राज्ञ विष्णुशिष्य त्रिलोककृत्। अद्भुतेयं कथा प्रोक्ता शंकरस्य महात्मनः॥ १
vidhe tāta mahāprājña viṣṇuśiṣya trilokakṛt | adbhuteyaṃ kathā proktā śaṃkarasya mahātmanaḥ 1 ||
हे विधे! हे तात! हे महाप्राज्ञ! हे विष्णुशिष्य! हे त्रिलोककर्ता! आपने महात्मा शंकरकी यह विलक्षण कथा सुनायी।
O Creator, dear one, O greatly wise, O disciple of Viṣṇu, O maker of the three worlds — this wondrous tale of the great-souled Śaṅkara has been told.
विधे तात महाप्राज्ञ (vidhe tāta mahāprājña) — O Creator, dear one, O greatly wiseविष्णुशिष्य त्रिलोककृत् (viṣṇuśiṣya trilokakṛt) — O disciple of Viṣṇu, O maker of the three worldsअद्भुतेयं कथा प्रोक्ता (adbhuteyaṃ kathā proktā) — this wondrous tale has been toldशंकरस्य महात्मनः (śaṃkarasya mahātmanaḥ) — of the great-souled Śaṅkara
२ भस्मीभूते स्मरे शंभुतृतीयनयनाग्निना। तस्मिन्प्रविष्टे जलधौ वद त्वं किमभूत्ततः॥ २
bhasmībhūte smare śaṃbhutṛtīyanayanāgninā | tasminpraviṣṭe jaladhau vada tvaṃ kimabhūttataḥ 2 ||
शिवके तृतीय नेत्रकी अग्निसे कामदेवके भस्म हो जानेपर और उस अग्निके समुद्रमें प्रवेश हो जानेपर फिर क्या हुआ?
When Smara was reduced to ashes by the fire of Śambhu's third eye, and when that fire had entered the ocean — tell me, what happened then?
भस्मीभूते स्मरे (bhasmībhūte smare) — when Smara was reduced to ashesशंभुतृतीयनयनाग्निना (śaṃbhutṛtīyanayanāgninā) — by the fire of Śambhu's third eyeतस्मिन्प्रविष्टे जलधौ (tasminpraviṣṭe jaladhau) — and when that [fire] had entered the oceanवद त्वं किमभूत्ततः (vada tvaṃ kimabhūttataḥ) — tell me — what happened then
३ किं चकार ततो देवी पार्वती कुधरात्मजा। गता कुत्र सखीभ्यां सा तद्वदाद्य दयानिधे॥ ३
kiṃ cakāra tato devī pārvatī kudharātmajā | gatā kutra sakhībhyāṃ sā tadvadādya dayānidhe 3 ||
तदनन्तर हिमालयपुत्री पार्वतीदेवीने क्या किया और वे अपनी दोनों सखियोंके साथ कहाँ गयीं? हे दयानिधे! अब आप इसे बताइये।
What then did the goddess Pārvatī, daughter of the mountain, do? Where did she go with her two companions? Tell me that now, O ocean of compassion.
किं चकार ततो देवी (kiṃ cakāra tato devī) — what then did the goddess doपार्वती कुधरात्मजा (pārvatī kudharātmajā) — Pārvatī, daughter of the mountainगता कुत्र सखीभ्यां सा (gatā kutra sakhībhyāṃ sā) — where did she go, with her two companionsतद्वदाद्य दयानिधे (tadvadādya dayānidhe) — tell me that now, O ocean of compassion
४ शृणु तात महाप्राज्ञ चरितं शशिमौलिनः। महोपकारकस्यैव स्वामिनो मम चादरात्॥ ४
śṛṇu tāta mahāprājña caritaṃ śaśimaulinaḥ | mahopakārakasyaiva svāmino mama cādarāt 4 ||
हे तात! हे महाप्राज्ञ! आप महान् उपकार करनेवाले मेरे स्वामी चन्द्रशेखरके चरित्रको आदरपूर्वक सुनिये।
Hear, dear one, O greatly wise, with due respect, the deeds of the moon-crested one, my own lord, the great benefactor.
शृणु तात महाप्राज्ञ (śṛṇu tāta mahāprājña) — hear, dear one, O greatly wiseचरितं शशिमौलिनः (caritaṃ śaśimaulinaḥ) — the deeds of the moon-crested oneमहोपकारकस्यैव (mahopakārakasyaiva) — of him who is a great benefactorस्वामिनो मम चादरात् (svāmino mama cādarāt) — my own lord — with due respect
५ यदादहच्छंभुनेत्रोद्भवो हि मदनं शुचिः। महाशब्दोऽद्भुतोऽभूद्वै येनाकाशः प्रपूरितः॥ ५
yadādahacchaṃbhunetrodbhavo hi madanaṃ śuciḥ | mahāśabdo'dbhuto'bhūdvai yenākāśaḥ prapūritaḥ 5 ||
भगवान् शंकरके नेत्रसे उत्पन्न हुई पवित्र अग्निने जब कामदेवको जला दिया, तब महान् अद्भुत शब्द प्रकट हुआ, जिससे आकाश पूर्णरूपसे भर गया।
When that pure fire, which had arisen from Śambhu's eye, burnt Madana, a great, wondrous sound then arose, by which the sky was filled to its full.
यदादहच्छंभुनेत्रोद्भवो (yadādahacchaṃbhunetrodbhavo) — when that which arose from Śambhu's eye burntहि मदनं शुचिः (hi madanaṃ śuciḥ) — that pure [fire indeed burnt] Madanaमहाशब्दोऽद्भुतोऽभूद्वै (mahāśabdo'dbhuto'bhūdvai) — a great, wondrous sound then aroseयेनाकाशः प्रपूरितः (yenākāśaḥ prapūritaḥ) — by which the sky was filled full
६ तेन शब्देन महता कामं दग्धं समीक्ष्य च। सखीभ्यां सह भीता सा ययौ स्वगृहमाकुला॥ ६
tena śabdena mahatā kāmaṃ dagdhaṃ samīkṣya ca | sakhībhyāṃ saha bhītā sā yayau svagṛhamākulā 6 ||
उस महान् शब्दके साथ ही कामदेवको दग्ध हुआ देखकर भयभीत और व्याकुल हुई पार्वती अपनी दोनों सखियोंके साथ अपने घर चली गयीं।
Frightened by that great sound, and seeing Kāma burnt, she, agitated, went with her two companions to her own house.
तेन शब्देन महता (tena śabdena mahatā) — by that great soundकामं दग्धं समीक्ष्य च (kāmaṃ dagdhaṃ samīkṣya ca) — and seeing Kāma burntसखीभ्यां सह भीता सा (sakhībhyāṃ saha bhītā sā) — she, frightened, together with her two companionsययौ स्वगृहमाकुला (yayau svagṛhamākulā) — went, agitated, to her own house
७ तेन शब्देन हिमवान्परिवारसमन्वितः। विस्मितोऽभूदतिक्लिष्टः सुतां स्मृत्वा गतां ततः॥ ७
tena śabdena himavānparivārasamanvitaḥ | vismito'bhūdatikliṣṭaḥ sutāṃ smṛtvā gatāṃ tataḥ 7 ||
उस शब्दसे परिवारसहित हिमवान् भी बड़े आश्चर्यमें पड़ गये और वहाँ गयी हुई अपनी पुत्रीका स्मरण करके उन्हें बड़ा क्लेश हुआ।
By that sound, Himavat, together with his family, was astonished and greatly distressed, remembering his daughter, who had gone there.
तेन शब्देन हिमवान् (tena śabdena himavān) — by that sound, Himavatपरिवारसमन्वितः (parivārasamanvitaḥ) — together with his familyविस्मितोऽभूदतिक्लिष्टः (vismito'bhūdatikliṣṭaḥ) — was astonished, and greatly distressedसुतां स्मृत्वा गतां ततः (sutāṃ smṛtvā gatāṃ tataḥ) — remembering his daughter, who had gone there
८ जगाम शोकं शैलेशो सुतां दृष्ट्वातिविह्वलाम्। रुदन्तीं शंभुविरहादाससादाचलेश्वरः॥ ८
jagāma śokaṃ śaileśo sutāṃ dṛṣṭvātivihvalām | rudantīṃ śaṃbhuvirahādāsasādācaleśvaraḥ 8 ||
अपनी पुत्रीको अत्यन्त विह्वल और शम्भुके विरहसे रोती हुई देखकर शैलराज हिमवान्को बड़ा शोक हुआ और वे शीघ्र ही उनके पास पहुँचे।
The lord of mountains fell into grief, seeing his daughter utterly overwhelmed, weeping from separation from Śambhu; the lord of the mountain reached her.
जगाम शोकं शैलेशो (jagāma śokaṃ śaileśo) — the lord of mountains fell into griefसुतां दृष्ट्वातिविह्वलाम् (sutāṃ dṛṣṭvātivihvalām) — seeing his daughter utterly overwhelmedरुदन्तीं शंभुविरहात् (rudantīṃ śaṃbhuvirahāt) — weeping from separation from Śambhuआससादाचलेश्वरः (āsasādācaleśvaraḥ) — the lord of the mountain reached her
९ आसाद्य पाणिना तस्या मार्जयन्नयनद्वयम्। मा बिभीहि शिवेऽरोदीरित्युक्त्वा तां तदाग्रहीत्॥ ९
āsādya pāṇinā tasyā mārjayannayanadvayam | mā bibhīhi śive'rodīrityuktvā tāṃ tadāgrahīt 9 ||
उनके पास पहुँचकर वे हाथसे उनकी दोनों आँखोंको पोंछते हुए "हे शिवे! डरो मत, रोओ मत" ऐसा कहकर उन्हें पकड़ लिया।
Reaching her, wiping her two eyes with his hand, saying, "Do not fear, O Śivā, do not weep," he then took hold of her.
आसाद्य पाणिना तस्या (āsādya pāṇinā tasyā) — reaching her, and with his hand herमार्जयन्नयनद्वयम् (mārjayannayanadvayam) — wiping her two eyesमा बिभीहि शिवेऽरोदीः (mā bibhīhi śive'rodīḥ) — do not fear, O Śivā, do not weepइत्युक्त्वा तां तदाग्रहीत् (ityuktvā tāṃ tadāgrahīt) — having said this, he then took hold of her
१० क्रोडे कृत्वा सुतां शीघ्रं हिमवानचलेश्वरः। स्वमालयमथानिन्ये सांत्वयन्नतिविह्वलाम्॥ १०
kroḍe kṛtvā sutāṃ śīghraṃ himavānacaleśvaraḥ | svamālayamathāninye sāṃtvayannativihvalām 10 ||
पर्वतराज हिमवान् अत्यन्त विह्वल हुई पुत्री पार्वतीको शीघ्र ही गोदमें उठा लिया और उन्हें सान्त्वना देते हुए अपने घर ले आये।
Himavat, the lord of the mountain, quickly taking his daughter into his lap, then brought her, utterly overwhelmed, to his own dwelling, consoling her.
क्रोडे कृत्वा सुतां शीघ्रं (kroḍe kṛtvā sutāṃ śīghraṃ) — quickly taking his daughter into his lapहिमवानचलेश्वरः (himavānacaleśvaraḥ) — Himavat, the lord of the mountainस्वमालयमथानिन्ये (svamālayamathāninye) — then brought her to his own dwellingसांत्वयन्नतिविह्वलाम् (sāṃtvayannativihvalām) — consoling her, utterly overwhelmed as she was
११ अंतर्हिते स्मरं दग्ध्वा हरे तद्विरहाच्छिवा। विकलाभूद् भृशं सा वै लेभे शर्म न कुत्रचित्॥ ११
aṃtarhite smaraṃ dagdhvā hare tadvirahācchivā | vikalābhūd bhṛśaṃ sā vai lebhe śarma na kutracit 11 ||
कामदेवका दाह करके महादेवजीके अन्तर्धान हो जानेपर उनके विरहसे पार्वती अत्यन्त व्याकुल हो गयीं और उन्हें कहीं भी शान्ति नहीं मिली।
When Hara, having burnt Smara, had vanished, Śivā, from separation from him, became greatly distraught, and found peace nowhere at all.
अंतर्हिते स्मरं दग्ध्वा (aṃtarhite smaraṃ dagdhvā) — when Hara, having burnt Smara, had vanishedहरे तद्विरहाच्छिवा (hare tadvirahācchivā) — Śivā, from separation from himविकलाभूद् भृशं सा वै (vikalābhūd bhṛśaṃ sā vai) — became greatly distraught, indeedलेभे शर्म न कुत्रचित् (lebhe śarma na kutracit) — and found peace nowhere at all
१२ पितुर्गृहं तदा गत्वा मिलित्वा मातरं शिवा। पुनर्जातं तदा मेने स्वात्मानं सा धरात्मजा॥ १२
piturgṛhaṃ tadā gatvā militvā mātaraṃ śivā | punarjātaṃ tadā mene svātmānaṃ sā dharātmajā 12 ||
पिताके घर जाकर जब वे अपनी माताको मिलीं, उस समय पार्वतीने अपना नया जन्म हुआ माना।
Then, having gone to her father's house and met her mother, Śivā, the daughter of the mountain, felt as though she had been born again.
पितुर्गृहं तदा गत्वा (piturgṛhaṃ tadā gatvā) — then having gone to her father's houseमिलित्वा मातरं शिवा (militvā mātaraṃ śivā) — and having met her mother, Śivāपुनर्जातं तदा मेने (punarjātaṃ tadā mene) — then felt as though she had been born againस्वात्मानं सा धरात्मजा (svātmānaṃ sā dharātmajā) — she, the daughter of the mountain, herself
१३ निनिंद च स्वरूपं सा हा हतास्मीत्यथाब्रवीत्। सखीभिर्बोधिता चापि न बुबोध गिरीन्द्रजा॥ १३
niniṃda ca svarūpaṃ sā hā hatāsmītyathābravīt | sakhībhirbodhitā cāpi na bubodha girīndrajā 13 ||
वे अपने रूपकी निन्दा करने लगीं और "हाय! मैं मारी गयी" ऐसा कहने लगीं। सखियोंके समझानेपर भी वे गिरिराजकुमारी कुछ समझ नहीं पातीं।
And she condemned her own beauty, saying, "Alas, I am undone!" And even comforted by her companions, the daughter of the mountain-king would not be consoled.
निनिंद च स्वरूपं सा (niniṃda ca svarūpaṃ sā) — and she condemned her own beautyहा हतास्मीत्यथाब्रवीत् (hā hatāsmītyathābravīt) — and said, "Alas, I am undone!"सखीभिर्बोधिता चापि (sakhībhirbodhitā cāpi) — and even though comforted by her companionsन बुबोध गिरीन्द्रजा (na bubodha girīndrajā) — the daughter of the mountain-king would not be consoled
१४ स्वपती च पिबंती च सा स्नाती गच्छती शिवा। तिष्ठन्ती च सखीमध्ये न किंचित्सुखमाप ह॥ १४
svapatī ca pibaṃtī ca sā snātī gacchatī śivā | tiṣṭhantī ca sakhīmadhye na kiṃcitsukhamāpa ha 14 ||
वे सोते-जागते, खाते-पीते, नहाते-धोते, चलते-फिरते और सखियोंके बीचमें बैठते समय भी किंचिन्मात्र भी सुखका अनुभव नहीं करती थीं।
Sleeping, drinking, bathing, walking, and sitting among her friends, Śivā found not the slightest happiness.
स्वपती च पिबंती च (svapatī ca pibaṃtī ca) — sleeping, and drinkingसा स्नाती गच्छती शिवा (sā snātī gacchatī śivā) — she, Śivā, bathing, walkingतिष्ठन्ती च सखीमध्ये (tiṣṭhantī ca sakhīmadhye) — and sitting among her friendsन किंचित्सुखमाप ह (na kiṃcitsukhamāpa ha) — she found not the slightest happiness
१५ धिक्स्वरूपं मदीयं च तथा जन्म च कर्म च। इति ब्रुवंती सततं स्मरन्ती हरचेष्टितम्॥ १५
dhiksvarūpaṃ madīyaṃ ca tathā janma ca karma ca | iti bruvaṃtī satataṃ smarantī haraceṣṭitam 15 ||
"मेरे स्वरूप, जन्म तथा कर्मको धिक्कार है" — ऐसा कहती हुई वे सदा महादेवजीकी प्रत्येक चेष्टाका चिन्तन करती रहती थीं।
"Shame on my own beauty, and my birth, and my deeds too" — saying this continually, remembering every act of Hara.
धिक्स्वरूपं मदीयं च (dhiksvarūpaṃ madīyaṃ ca) — shame on my own beautyतथा जन्म च कर्म च (tathā janma ca karma ca) — and my birth and my deeds tooइति ब्रुवंती सततं (iti bruvaṃtī satataṃ) — saying this continuallyस्मरन्ती हरचेष्टितम् (smarantī haraceṣṭitam) — remembering Hara's every act
१६ एवं सा पार्वती शंभुविरहात् क्लिष्टमानसा। सुखं न लेभे किंचिद्वाब्रवीच्छिवशिवेति च॥ १६
evaṃ sā pārvatī śaṃbhuvirahāt kliṣṭamānasā | sukhaṃ na lebhe kiṃcidvābravīcchivaśiveti ca 16 ||
इस प्रकार वे पार्वती भगवान् शिवके विरहसे मन-ही-मन अत्यन्त क्लेशका अनुभव करतीं और किंचिन्मात्र भी सुख नहीं पाती थीं, वे सदा शिव-शिव कहा करती थीं।
Thus that Pārvatī, her mind distressed by separation from Śambhu, found not the slightest happiness, and said, "Śiva, Śiva," again and again.
एवं सा पार्वती (evaṃ sā pārvatī) — thus that Pārvatīशंभुविरहात् क्लिष्टमानसा (śaṃbhuvirahāt kliṣṭamānasā) — her mind distressed by separation from Śambhuसुखं न लेभे किंचिद्वा (sukhaṃ na lebhe kiṃcidvā) — found not the slightest happinessब्रवीच्छिवशिवेति च (bravīcchivaśiveti ca) — and said "Śiva, Śiva" again and again
१७ निवसंती पितुर्गेहे पिनाकिगतचेतना। शुशोचाथ शिवा तात मुमोह च मुहुर्मुहुः॥ १७
nivasaṃtī piturgehe pinākigatacetanā | śuśocātha śivā tāta mumoha ca muhurmuhuḥ 17 ||
पिताके घरमें रहकर भी वे चित्तसे पिनाकपाणि भगवान् शंकरके पास पहुँची रहती थीं। हे तात! शिवा शोकमग्न हो बारंबार मूर्च्छित हो जाती थीं।
Dwelling in her father's house, her mind gone to the wielder of the Pināka, Śivā grieved, dear son, and swooned again and again.
निवसंती पितुर्गेहे (nivasaṃtī piturgehe) — dwelling in her father's houseपिनाकिगतचेतना (pinākigatacetanā) — her mind gone to the wielder of the Pinākaशुशोचाथ शिवा तात (śuśocātha śivā tāta) — Śivā grieved then, dear sonमुमोह च मुहुर्मुहुः (mumoha ca muhurmuhuḥ) — and swooned again and again
१८ शैलाधिराजोऽप्यथ मेनकापि मैनाकमुख्यास्तनयाश्च सर्वे। तां सांत्वयामासुरदीनसत्त्वा हरं विसस्मार तथापि नो सा॥ १८
śailādhirājo'pyatha menakāpi | mainākamukhyāstanayāśca sarve | tāṃ sāṃtvayāmāsuradīnasattvā | haraṃ visasmāra tathāpi no sā 18 ||
शैलराज हिमवान्, उनकी पत्नी मेनका तथा उनके मैनाक आदि सभी पुत्र, जो बड़े उदारचित्त थे, उन्हें सदा सान्त्वना देते रहते थे, तथापि वे भगवान् शंकरको भूल न सकीं।
Then the lord of mountains, and Menakā too, and all the sons headed by Maināka, magnanimous of spirit, consoled her — yet even so she did not forget Hara.
शैलाधिराजोऽप्यथ मेनकापि (śailādhirājo'pyatha menakāpi) — the lord of mountains, and Menakā tooमैनाकमुख्यास्तनयाश्च सर्वे (mainākamukhyāstanayāśca sarve) — and all the sons headed by Mainākaतां सांत्वयामासुरदीनसत्त्वा (tāṃ sāṃtvayāmāsuradīnasattvā) — consoled her, being magnanimous of spiritहरं विसस्मार तथापि नो सा (haraṃ visasmāra tathāpi no sā) — yet even so she did not forget Hara
१९ अथ देवमुने धीमन्हिमवत्प्रस्तरे तदा। नियोजितो बलभिदागमस्त्वं कामचारतः॥ १९
atha devamune dhīmanhimavatprastare tadā | niyojito balabhidāgamastvaṃ kāmacārataḥ 19 ||
हे बुद्धिमान् देवर्षे! तदनन्तर इन्द्रकी प्रेरणासे इच्छानुसार घूमते हुए आप हिमालय-पर्वतपर पहुँचे।
Then, O wise sage of the gods, directed by Balabhid [Indra], you arrived, wandering at will, upon a slope of the Himalaya.
अथ देवमुने धीमन् (atha devamune dhīman) — then, O sage of the gods, O wise oneहिमवत्प्रस्तरे तदा (himavatprastare tadā) — upon a slope of the Himalaya, thenनियोजितो बलभिदा (niyojito balabhidā) — directed by Indra, breaker of Balaगमस्त्वं कामचारतः (gamastvaṃ kāmacārataḥ) — you arrived, wandering at will
२० ततस्त्वं पूजितस्तेन भूधरेण महात्मना। कुशलं पृष्टवांस्तं वै तदाविष्टो वरासने॥ २०
tatastvaṃ pūjitastena bhūdhareṇa mahātmanā | kuśalaṃ pṛṣṭavāṃstaṃ vai tadāviṣṭo varāsane 20 ||
उस समय महात्मा हिमवान्ने आपका सत्कार किया। तब आप उनके द्वारा दिये गये उत्तम आसनपर बैठकर उनसे कुशल पूछने लगे।
Then, honoured by the great-souled lord of the mountain, seated upon an excellent seat, you asked him of his welfare.
ततस्त्वं पूजितस्तेन (tatastvaṃ pūjitastena) — then you were honoured by himभूधरेण महात्मना (bhūdhareṇa mahātmanā) — the great-souled lord of the mountainकुशलं पृष्टवांस्तं वै (kuśalaṃ pṛṣṭavāṃstaṃ vai) — you asked him of his welfare, indeedतदाविष्टो वरासने (tadāviṣṭo varāsane) — seated then upon an excellent seat
२१ ततः प्रोवाच शैलेशः कन्याचरितमादितः। हरसेवान्वितं कामदहनं च हरेण ह॥ २१
tataḥ provāca śaileśaḥ kanyācaritamāditaḥ | harasevānvitaṃ kāmadahanaṃ ca hareṇa ha 21 ||
उसके बाद पर्वतराज हिमवान्ने अपनी कन्याके चरित्रका आरम्भसे वर्णन किया, कि किस तरह उसने महादेवजीकी सेवा की और किस तरह हरके द्वारा कामदेवका दहन हुआ।
Then the lord of mountains related his daughter's story from the beginning — her devoted service of Hara, and Kāma's burning by Hara.
ततः प्रोवाच शैलेशः (tataḥ provāca śaileśaḥ) — then the lord of mountains relatedकन्याचरितमादितः (kanyācaritamāditaḥ) — his daughter's story from the beginningहरसेवान्वितं (harasevānvitaṃ) — her devotion in serving Haraकामदहनं च हरेण ह (kāmadahanaṃ ca hareṇa ha) — and Kāma's burning by Hara
२२ श्रुत्वावोचो मुने त्वं तु तं शैलेशं शिवं भज। तमामंत्र्योदतिष्ठस्त्वं संस्मृत्य मनसा शिवम्॥ २२
śrutvāvoco mune tvaṃ tu taṃ śaileśaṃ śivaṃ bhaja | tamāmaṃtryodatiṣṭhastvaṃ saṃsmṛtya manasā śivam 22 ||
हे मुने! यह सब सुनकर आपने गिरिराजसे कहा—हे शैलेश्वर! भगवान् शिवका भजन कीजिये। फिर उनसे विदा लेकर आप उठे और मन-ही-मन शिवका स्मरण किया।
Hearing this, O sage, you said to that lord of mountains, "Worship Śiva." Then, taking leave of him, remembering Śiva in your mind, you rose.
श्रुत्वावोचो मुने त्वं तु (śrutvāvoco mune tvaṃ tu) — hearing this, O sage, you then saidतं शैलेशं शिवं भज (taṃ śaileśaṃ śivaṃ bhaja) — to that lord of mountains, "worship Śiva"तमामंत्र्योदतिष्ठस्त्वं (tamāmaṃtryodatiṣṭhastvaṃ) — taking leave of him, you then roseसंस्मृत्य मनसा शिवम् (saṃsmṛtya manasā śivam) — remembering Śiva in your mind
२३ तं समुत्सृज्य रहसि कालीं तामगमस्त्वरा। लोकोपकारको ज्ञानी त्वं मुने शिववल्लभः॥ २३
taṃ samutsṛjya rahasi kālīṃ tāmagamastvarā | lokopakārako jñānī tvaṃ mune śivavallabhaḥ 23 ||
फिर उन्हें छोड़कर शीघ्र ही एकान्तमें आप कालीके पास आ गये। हे मुने! आप लोकोपकारी, ज्ञानी तथा शिवके प्रिय भक्त हैं।
Leaving him, you, O sage — a benefactor of the world, a man of knowledge, dear to Śiva — swiftly went in solitude to that Kālī.
तं समुत्सृज्य रहसि (taṃ samutsṛjya rahasi) — leaving him, in solitudeकालीं तामगमस्त्वरा (kālīṃ tāmagamastvarā) — you swiftly went to that Kālīलोकोपकारको ज्ञानी (lokopakārako jñānī) — a benefactor of the world, a knowerत्वं मुने शिववल्लभः (tvaṃ mune śivavallabhaḥ) — you, O sage, dear to Śiva
२४ आसाद्य कालीं संबोध्य तद्धिते स्थित आदरात्। अवोचस्त्वं वचस्तथ्यं सर्वेषां ज्ञानिनां वरः॥ २४
āsādya kālīṃ saṃbodhya taddhite sthita ādarāt | avocastvaṃ vacastathyaṃ sarveṣāṃ jñānināṃ varaḥ 24 ||
कालीके समीप जाकर उसे सम्बोधित करके उसीके हितमें स्थित हो, हे सर्वज्ञानियोंमें श्रेष्ठ! आपने उससे आदरपूर्वक यह सत्य वचन कहा—
Reaching Kālī and addressing her, established in her welfare, you, the best of all the wise, spoke to her, with respect, a true word.
आसाद्य कालीं संबोध्य (āsādya kālīṃ saṃbodhya) — reaching Kālī, and addressing herतद्धिते स्थित आदरात् (taddhite sthita ādarāt) — established in her welfare, with respectअवोचस्त्वं वचस्तथ्यं (avocastvaṃ vacastathyaṃ) — you spoke a true wordसर्वेषां ज्ञानिनां वरः (sarveṣāṃ jñānināṃ varaḥ) — you, the best of all the wise
२५ शृणु कालि वचो मे हि सत्यं वच्मि दयारतः। सर्वथा ते हितकरं निर्विकारं सुकामदम्॥ २५
śṛṇu kāli vaco me hi satyaṃ vacmi dayārataḥ | sarvathā te hitakaraṃ nirvikāraṃ sukāmadam 25 ||
हे कालि! तुम मेरी बात सुनो। मैं दयावश यह सत्य बात कह रहा हूँ। मेरा वचन तुम्हारे लिये सर्वथा हितकर, निर्दोष तथा उत्तम वस्तुओंको देनेवाला होगा।
Hear, O Kālī, my word; I speak the truth, intent on compassion — a word wholly beneficial to you, free from fault, granting your good desires.
शृणु कालि वचो मे हि (śṛṇu kāli vaco me hi) — hear, O Kālī, my word indeedसत्यं वच्मि दयारतः (satyaṃ vacmi dayārataḥ) — I speak the truth, intent on compassionसर्वथा ते हितकरं (sarvathā te hitakaraṃ) — wholly beneficial to youनिर्विकारं सुकामदम् (nirvikāraṃ sukāmadam) — free from fault, granting good desires
२६ सेवितश्च महादेवस्त्वयेह तपसा विना। गर्ववत्या यदध्वंसीहीनानुग्रहकारकः॥ २६
sevitaśca mahādevastvayeha tapasā vinā | garvavatyā yadadhvaṃsīhīnānugrahakārakaḥ 26 ||
तुमने यहाँ महादेवजीकी सेवा अवश्य की, परंतु बिना तपस्याके, अभिमानयुक्त होकर की। दीनोंपर अनुग्रह करनेवाले शिवने तुम्हारे उसी गर्वको नष्ट कर दिया है।
And Mahādeva was served by you here without true austerity, full of pride; that pride has he, the doer of grace to the lowly, destroyed.
सेवितश्च महादेवः (sevitaśca mahādevaḥ) — and Mahādeva was servedत्वयेह तपसा विना (tvayeha tapasā vinā) — by you here, without true austerityगर्ववत्या यदध्वंसी (garvavatyā yadadhvaṃsī) — you being full of pride — which the destroyerहीनानुग्रहकारकः (hīnānugrahakārakaḥ) — the doer of grace to the lowly, [has undone]
२७ विरक्तश्च स ते स्वामी महायोगी महेश्वरः। विसृष्टवान्स्मरं दग्ध्वा त्वां शिवे भक्तवत्सलः॥ २७
viraktaśca sa te svāmī mahāyogī maheśvaraḥ | visṛṣṭavānsmaraṃ dagdhvā tvāṃ śive bhaktavatsalaḥ 27 ||
हे शिवे! तुम्हारे स्वामी महायोगी महेश्वर विरक्त हैं; उन भक्तवत्सलने कामदेवको जलाकर तुम्हें सकुशल छोड़ दिया है।
And that lord of yours, the dispassionate great yogi Maheśvara, fond of his devotees, having burnt Smara, left you, O Śivā, unharmed.
विरक्तश्च स ते स्वामी (viraktaśca sa te svāmī) — and that lord of yours, dispassionateमहायोगी महेश्वरः (mahāyogī maheśvaraḥ) — the great yogi, Maheśvaraविसृष्टवान्स्मरं दग्ध्वा (visṛṣṭavānsmaraṃ dagdhvā) — having burnt Smara, leftत्वां शिवे भक्तवत्सलः (tvāṃ śive bhaktavatsalaḥ) — you, O Śivā — he who is fond of his devotees
२८ तस्मात्त्वं सुतपोयुक्ता चिरमाराधयेश्वरम्। तपसा संस्कृतां रुद्रः स द्वितीयां करिष्यति॥ २८
tasmāttvaṃ sutapoyuktā ciramārādhayeśvaram | tapasā saṃskṛtāṃ rudraḥ sa dvitīyāṃ kariṣyati 28 ||
इसलिये तुम उत्तम तपस्यामें निरत होकर चिरकालतक महेश्वरकी आराधना करो। तपस्याके द्वारा संस्कारयुक्त हो जानेपर रुद्रदेव तुम्हें अवश्य अपनी भार्या बनायेंगे।
Therefore, joined to true austerity, worship the Lord for a long time; Rudra will make you, refined by that austerity, his own consort.
तस्मात्त्वं सुतपोयुक्ता (tasmāttvaṃ sutapoyuktā) — therefore, joined to true austerityचिरमाराधयेश्वरम् (ciramārādhayeśvaram) — worship the Lord for a long timeतपसा संस्कृतां रुद्रः (tapasā saṃskṛtāṃ rudraḥ) — Rudra, [you] refined by austerityस द्वितीयां करिष्यति (sa dvitīyāṃ kariṣyati) — he will make his consort
२९ त्वं चापि शंकरं शम्भुं न त्यक्ष्यसि कदाचन। नान्यं पतिं हठाद्देवि ग्रहीष्यसि शिवादृते॥ २९
tvaṃ cāpi śaṃkaraṃ śambhuṃ na tyakṣyasi kadācana | nānyaṃ patiṃ haṭhāddevi grahīṣyasi śivādṛte 29 ||
हे देवि! तुम भी शंकरका परित्याग कभी नहीं करोगी और हठपूर्वक शिवजीके अतिरिक्त किसी दूसरेको पतिरूपमें स्वीकार नहीं करोगी।
And you, too, will never abandon Śaṅkara, Śambhu; nor, O goddess, will you ever forcibly take another husband besides Śiva.
त्वं चापि शंकरं शम्भुं (tvaṃ cāpi śaṃkaraṃ śambhuṃ) — and you too, Śaṅkara, Śambhuन त्यक्ष्यसि कदाचन (na tyakṣyasi kadācana) — will never abandonनान्यं पतिं हठाद्देवि (nānyaṃ patiṃ haṭhāddevi) — nor, O goddess, by force take another husbandग्रहीष्यसि शिवादृते (grahīṣyasi śivādṛte) — other than Śiva
३० इत्याकर्ण्य वचस्ते हि मुने सा भूधरात्मजा। किंचिदुच्छ्वसिता काली प्राहत्वां सांजलिर्मुदा॥ ३०
ityākarṇya vacaste hi mune sā bhūdharātmajā | kiṃciducchvasitā kālī prāhatvāṃ sāṃjalirmudā 30 ||
हे मुने! आपकी यह बात सुनकर गिरिराजकुमारी काली कुछ उच्छ्वास लेती हुई हाथ जोड़कर आपसे प्रसन्नतापूर्वक कहने लगीं—
Hearing your words, O sage, that daughter of the mountain, Kālī, somewhat relieved, spoke to you, her hands joined, with joy.
इत्याकर्ण्य वचस्ते हि (ityākarṇya vacaste hi) — hearing your words indeedमुने सा भूधरात्मजा (mune sā bhūdharātmajā) — O sage, she, the daughter of the mountainकिंचिदुच्छ्वसिता काली (kiṃciducchvasitā kālī) — Kālī, somewhat relievedप्राहत्वां सांजलिर्मुदा (prāhatvāṃ sāṃjalirmudā) — spoke to you, hands joined, with joy
३१ त्वं तु सर्वज्ञ जगतामुपकारकर प्रभो। रुद्रस्याराधनार्थाय मंत्रं देहि मुने हि मे॥ ३१
tvaṃ tu sarvajña jagatāmupakārakara prabho | rudrasyārādhanārthāya maṃtraṃ dehi mune hi me 31 ||
हे सर्वज्ञ! जगत्का उपकार करनेवाले हे प्रभो! हे मुने! रुद्रदेवकी आराधनाके लिये मुझे किसी मन्त्रका उपदेश कीजिये।
You indeed, O all-knowing one, benefactor of all the worlds, O Lord — give me, O sage, a mantra for the worship of Rudra.
त्वं तु सर्वज्ञ जगताम् (tvaṃ tu sarvajña jagatām) — you indeed, O all-knowing one, of all the worldsउपकारकर प्रभो (upakārakara prabho) — a benefactor, O Lordरुद्रस्याराधनार्थाय (rudrasyārādhanārthāya) — for the sake of Rudra's worshipमंत्रं देहि मुने हि मे (maṃtraṃ dehi mune hi me) — give me a mantra, O sage
३२ न सिध्यति क्रिया कापि सर्वेषां सद्गुरुं विना। मया श्रुता पुरा सत्यं श्रुतिरेषा सनातनी॥ ३२
na sidhyati kriyā kāpi sarveṣāṃ sadguruṃ vinā | mayā śrutā purā satyaṃ śrutireṣā sanātanī 32 ||
सद्गुरुके बिना किसीकी कोई भी क्रिया सिद्ध नहीं होती—ऐसा मैंने पहले भी सुन रखा है और यही सनातन श्रुति भी है।
No rite whatever succeeds for anyone without a true teacher — this I have heard before, truly; this is the eternal scriptural teaching.
न सिध्यति क्रिया कापि (na sidhyati kriyā kāpi) — no rite whatever succeedsसर्वेषां सद्गुरुं विना (sarveṣāṃ sadguruṃ vinā) — for anyone, without a true teacherमया श्रुता पुरा सत्यं (mayā śrutā purā satyaṃ) — this I have heard before, trulyश्रुतिरेषा सनातनी (śrutireṣā sanātanī) — this is the eternal scriptural teaching
३३ इति श्रुत्वा वचस्तस्याः पार्वत्या मुनिसत्तमः। पंचाक्षरं शम्भुमन्त्रं विधिपूर्वमुपादिशः॥ ३३
iti śrutvā vacastasyāḥ pārvatyā munisattamaḥ | paṃcākṣaraṃ śambhumantraṃ vidhipūrvamupādiśaḥ 33 ||
पार्वतीका यह वचन सुनकर हे मुनिश्रेष्ठ! आपने पंचाक्षर मन्त्र [नमः शिवाय] का उन्हें विधिपूर्वक उपदेश दिया।
Hearing this word of Pārvatī, O best of sages, you duly taught her, according to rule, the five-syllabled mantra of Śambhu.
इति श्रुत्वा वचस्तस्याः (iti śrutvā vacastasyāḥ) — hearing this word of hersपार्वत्या मुनिसत्तमः (pārvatyā munisattamaḥ) — Pārvatī's, O best of sagesपंचाक्षरं शम्भुमन्त्रं (paṃcākṣaraṃ śambhumantraṃ) — the five-syllabled mantra of Śambhuविधिपूर्वमुपादिशः (vidhipūrvamupādiśaḥ) — you duly taught, according to rule
३४ अवोचश्च वचस्तां त्वं श्रद्धामुत्पादयन्मुने। प्रभावं मन्त्रराजस्य तस्य सर्वाधिकं मुने॥ ३४
avocaśca vacastāṃ tvaṃ śraddhāmutpādayanmune | prabhāvaṃ mantrarājasya tasya sarvādhikaṃ mune 34 ||
हे मुने! आपने मन्त्रराजमें श्रद्धा उत्पन्न करनेके लिये उससे यह वचन कहा और उसका सबसे अधिक प्रभाव बताया।
And you spoke to her, O sage, producing faith, telling of the power of that king of mantras, surpassing all others.
अवोचश्च वचस्तां त्वं (avocaśca vacastāṃ tvaṃ) — and you spoke a word to herश्रद्धामुत्पादयन्मुने (śraddhāmutpādayanmune) — producing faith, O sageप्रभावं मन्त्रराजस्य (prabhāvaṃ mantrarājasya) — the power of that king of mantrasतस्य सर्वाधिकं मुने (tasya sarvādhikaṃ mune) — surpassing all, O sage
३५ शृणु देवि मनोरस्य प्रभावं परमाद्भुतम्। यस्य श्रवणमात्रेण शंकरः सुप्रसीदति॥ ३५
śṛṇu devi manorasya prabhāvaṃ paramādbhutam | yasya śravaṇamātreṇa śaṃkaraḥ suprasīdati 35 ||
हे देवि! इस मन्त्रके अत्यन्त अद्भुत प्रभावको सुनो, जिसके सुननेमात्रसे शंकर परम प्रसन्न हो जाते हैं।
Hear, O goddess, the supremely wondrous power of this mantra, by the mere hearing of which Śaṅkara becomes well pleased.
शृणु देवि मनोरस्य (śṛṇu devi manorasya) — hear, O goddess, of this mantraप्रभावं परमाद्भुतम् (prabhāvaṃ paramādbhutam) — the supremely wondrous powerयस्य श्रवणमात्रेण (yasya śravaṇamātreṇa) — by the mere hearing of whichशंकरः सुप्रसीदति (śaṃkaraḥ suprasīdati) — Śaṅkara becomes well pleased
३६ मंत्रोऽयं सर्वमंत्राणामधिराजश्च कामदः। भुक्तिमुक्तिप्रदोऽत्यन्तं शंकरस्य महाप्रियः॥ ३६
maṃtro'yaṃ sarvamaṃtrāṇāmadhirājaśca kāmadaḥ | bhuktimuktiprado'tyantaṃ śaṃkarasya mahāpriyaḥ 36 ||
यह मन्त्रराज सब मन्त्रोंका अधिराज तथा मनोवांछित फल प्रदान करनेवाला है; यह साधकको भोग और मोक्ष देनेवाला तथा शंकरको अत्यन्त प्रिय है।
This mantra is the sovereign king of all mantras, and grants desires; it utterly bestows both enjoyment and liberation, and is greatly dear to Śaṅkara.
मंत्रोऽयं सर्वमंत्राणाम् (maṃtro'yaṃ sarvamaṃtrāṇām) — this mantra, of all mantrasअधिराजश्च कामदः (adhirājaśca kāmadaḥ) — is the sovereign king, and grants desiresभुक्तिमुक्तिप्रदोऽत्यन्तं (bhuktimuktiprado'tyantaṃ) — utterly bestowing enjoyment and liberationशंकरस्य महाप्रियः (śaṃkarasya mahāpriyaḥ) — and greatly dear to Śaṅkara
३७ सुभगे येन जप्तेन विधिना सोऽचिराद् द्रुतम्। आराधितस्ते प्रत्यक्षो भविष्यति शिवो ध्रुवम्॥ ३७
subhage yena japtena vidhinā so'cirād drutam | ārādhitaste pratyakṣo bhaviṣyati śivo dhruvam 37 ||
हे सौभाग्यशालिनि! इसका विधिपूर्वक जप करनेसे तुम्हारे द्वारा आराधित हुए भगवान् शिव अवश्य शीघ्र ही तुम्हारी आँखोंके सामने प्रकट हो जायँगे।
O fortunate one, by the due repetition of which, worshipped by you, Śiva, before long, will certainly appear visibly before you.
सुभगे येन जप्तेन (subhage yena japtena) — O fortunate one, by whose repetitionविधिना सोऽचिराद् द्रुतम् (vidhinā so'cirād drutam) — in due manner, before long, swiftlyआराधितस्ते प्रत्यक्षो (ārādhitaste pratyakṣo) — worshipped by you, visible before your eyesभविष्यति शिवो ध्रुवम् (bhaviṣyati śivo dhruvam) — Śiva will certainly appear
३८ चिन्तयन्ती च तद्रूपं नियमस्था शराक्षरम्। जप मन्त्रं शिवे त्वं हि संतुष्यति शिवो द्रुतम्॥ ३८
cintayantī ca tadrūpaṃ niyamasthā śarākṣaram | japa mantraṃ śive tvaṃ hi saṃtuṣyati śivo drutam 38 ||
हे शिवे! नियमोंमें तत्पर रहकर उनके स्वरूपका चिन्तन करती हुई तुम पंचाक्षर मन्त्रका जप करो, इससे शिव शीघ्र ही सन्तुष्ट होंगे।
Meditating on his form, established in discipline, repeat the five-syllabled mantra, O Śivā; Śiva will quickly become satisfied.
चिन्तयन्ती च तद्रूपं (cintayantī ca tadrūpaṃ) — and meditating on that formनियमस्था शराक्षरम् (niyamasthā śarākṣaram) — established in discipline, the five-syllabled [mantra]जप मन्त्रं शिवे त्वं हि (japa mantraṃ śive tvaṃ hi) — repeat the mantra, O Śivāसंतुष्यति शिवो द्रुतम् (saṃtuṣyati śivo drutam) — Śiva will quickly become satisfied
३९ एवं कुरु तपः साध्वि तपःसाध्यो महेश्वरः। तपस्येव फलं सर्वैः प्राप्यते नान्यथा क्वचित्॥ ३९
evaṃ kuru tapaḥ sādhvi tapaḥsādhyo maheśvaraḥ | tapasyeva phalaṃ sarvaiḥ prāpyate nānyathā kvacit 39 ||
हे साध्वि! इस प्रकार तुम तपस्या करो, क्योंकि तपस्यासे ही महेश्वर वशमें हो सकते हैं। तपस्यासे ही सबको मनोनुकूल फलकी प्राप्ति होती है, अन्यथा नहीं।
Thus perform austerity, O virtuous one; Maheśvara is attainable through austerity alone. By austerity alone is fruit attained by all, never by any other means.
एवं कुरु तपः साध्वि (evaṃ kuru tapaḥ sādhvi) — thus perform austerity, O virtuous oneतपःसाध्यो महेश्वरः (tapaḥsādhyo maheśvaraḥ) — Maheśvara is attainable through austerityतपस्येव फलं सर्वैः (tapasyeva phalaṃ sarvaiḥ) — by austerity alone is fruit attained by allप्राप्यते नान्यथा क्वचित् (prāpyate nānyathā kvacit) — never by any other means
४० एवमुक्त्वा तदा कालीं नारद त्वं शिवप्रियः। यादृच्छिकोऽगमस्त्वं तु स्वर्गं देवहिते रतः॥ ४०
evamuktvā tadā kālīṃ nārada tvaṃ śivapriyaḥ | yādṛcchiko'gamastvaṃ tu svargaṃ devahite rataḥ 40 ||
हे नारद! कालीसे इस प्रकार कहकर भगवान् शिवके प्रिय भक्त, इच्छानुसार विचरण करनेवाले तथा देवताओंके हितमें तत्पर रहनेवाले आपने स्वर्गलोकको प्रस्थान किया।
Having thus spoken to Kālī, O Nārada, you, dear to Śiva, intent on the good of the gods, went of your own free will to heaven.
एवमुक्त्वा तदा कालीं (evamuktvā tadā kālīṃ) — having thus spoken to Kālīनारद त्वं शिवप्रियः (nārada tvaṃ śivapriyaḥ) — O Nārada, you, dear to Śivaयादृच्छिकोऽगमस्त्वं तु (yādṛcchiko'gamastvaṃ tu) — went of your own free willस्वर्गं देवहिते रतः (svargaṃ devahite rataḥ) — to heaven, intent on the good of the gods
४१ पार्वती च तदा श्रुत्वा वचनं तव नारद। सुप्रसन्ना तदा प्राप पंचाक्षरमनूत्तमम्॥ ४१
pārvatī ca tadā śrutvā vacanaṃ tava nārada | suprasannā tadā prāpa paṃcākṣaramanūttamam 41 ||
हे नारद! तब आपकी बातको सुनकर पार्वती बहुत प्रसन्न हुईं, क्योंकि उन्हें परम उत्तम पंचाक्षर मन्त्रराजकी प्राप्ति हो गयी थी।
And Pārvatī, O Nārada, then hearing your word, greatly pleased, attained that supremely excellent five-syllabled mantra.
पार्वती च तदा श्रुत्वा (pārvatī ca tadā śrutvā) — and Pārvatī, then hearingवचनं तव नारद (vacanaṃ tava nārada) — your word, O Nāradaसुप्रसन्ना तदा प्राप (suprasannā tadā prāpa) — greatly pleased, then attainedपंचाक्षरमनूत्तमम् (paṃcākṣaramanūttamam) — the supremely excellent five-syllabled mantra
इति श्रीशिवमहापुराणे द्वितीयायां रुद्रसंहितायां तृतीये पार्वतीखण्डे नारदोपदेशो नामैकविंशोऽध्यायः॥ २१॥
Thus ends the twenty-first chapter, called "Nārada's Teaching," in the Pārvatī-khaṇḍa of the second Rudra-saṃhitā, in the glorious Śiva Mahāpurāṇa.
इस प्रकार श्रीशिवमहापुराणके अन्तर्गत द्वितीय रुद्रसंहिताके तृतीय पार्वतीखण्डमें नारदोपदेशवर्णन नामक इक्कीसवाँ अध्याय पूर्ण हुआ॥ २१॥